Amerika - USA

Amerika bola ako sen. Alebo odmena za vytrvalosť? Po 16 rokoch štúdia angličtiny v jazykových kurzoch som bola vybraná do programu sponzorovaného Americku vládou. Program bol zameraný na podnikanie.  Mala som na to 3 týždne a mohla nazrieť do "kuchyne" viacerých firiem v Iowe a v Arizone. Začala som vo Washingtone D.C, kde ma vybavili informáciami a balíkom šekov :). Z Washingtonu som sa presunula do New Yorku, kde som absolvovala seminár na tému "technika rokovania".

New York - Rockefeller Plaza - luxus, peniaze a príjemné osvieženie.

Zdalo sa mi, že v New Yorku každý telefonuje a niekam sa ponáhľa. Ženy tam chodili v kostýmoch a teniskách, aby sa im lepšie utekalo. Z New Yorku som išla do Iowy a Arizony, kde som mala dohodnuté stretnutia a dostávala know-how o podnikaní. Celý pobyt bol dokonale zorganizovaný, na letisku ma vždy niekto čakal, ubytovanie a letenky som mala zabezpečené.

Na každom mieste som mala patróna, ktorý ma dopravil na vopred dohodnuté stretnutia v poradenských firmách. V Iowe som bola pozvaná aj na svadbu. V Arizone sa na mňa tiež usmialo šťastie, pretože 4. júla bolo voľno a moja patrónka Linda ma zobrala do Grand Canyonu.

                         Washington D.C - pamiatka na Kórejskú vojnu

Neviem, čo ma vyhnalo z postele ráno o 6, ale títo "cínoví" vojačikovia boli ako živí. Ešte aj dnes mi pri pomyslení na nich behá mráz po chrbte

Ako ma Amerika obohatila? Okrem získaného know-how, bohatých zážitkov aj tým, že som si američanov zložila z piedestálu. Žili podobne ako my, mali starosti i radosti, niektorí boli veľmi milí, iní boli strojení a arogantní, tak ako všade na svete.

Austrália - Sydney

Bola som na opere La Traviata, ale Opera House zvonku je omnoho efektnejšia, ako vnútri.

Mojím cieľom v Sydney bolo plynule zvládnuť angličtinu. Na 4 mesiace som sa posadila do lavíc a učila sa odznova, pretože gramatické pravidlá naučené doma neplatili. Cítila som sa tam veľmi slobodná. Neviem či preto, že prvýkrát po 22 rokoch manželstva som sa starala len o seba a svoju milovanú angličtinu, alebo to bolo tým, že ľudia tam boli veľmi tolerantní. A možno obidvoje.

Moji spolužiaci, väčšinou švajčiari, boli v priemere o 20 rokov mladší. Zvykla som si, že v laviciach zvyšujem vekový priemer 🙂

Pobyt ma veľmi obohatil aj spoločensky. Môj domáci ma brával do kasína, kde rád trávil čas so svojou priateľkou. Mňa tie rulety a karty nebavili, ale s veľkým záujmom som pozorovala ľudí, ako reagujú na výhry či prehry. Nad ránom ma jeden pán pozval na raňajky, že si potrebuje oddýchnuť. Vysvitlo, že všetko prehral a že vraj mu je to úplne jedno. Reč tela však hovorila niečo iné. Utešoval sa tým, že ak má na tieto raňajky a nemusí ísť z kasína pešo, tak je to ok.

Domáci ma raz zobral aj na večeru do svojej partie, kde sa koncom týždňa stretávalo asi 20 ľudí. Cítila som sa prijímaná, ako nikdy predtým. Každý piatok ma niekto pozval na víkend na "barbecue". Pozvaní bolo omnoho viac, ako víkendov. Posledné pozvanie som si odplakala, pretože som mala ísť na vianočnú párty na Bonday Beach, najobľúbenejšiu pláž v Sydney. Ja som sa však nemohla zúčastniť, pretože v ten istý deň som letela domov. Vôbec, ale skutočne vôbec sa mi nechcelo vrátiť.

Klokany v tejto malej ZOO sa voľne pohybovali a tento chcel vedieť, kde je Slovensko 🙂

Ako ma obohatil pobyt v Sydney? Okrem zvládnutia angličtiny som pochopila, že môžem byť sama sebou a ľudia ma prijímajú takú aká som. Že nemusím potláčať samu seba a prispôsobovať sa, aby ma mal niekto rád.

Služobné cesty ma zaviedli do rôznych kútov sveta a za 7 rokov cestovania som dospela k záveru, že nezáleží na národnosti, farbe pleti či jazyku. Najdôležitejšie kritériá sú pre mňa ľudia, atmosféra na konkrétmom mieste a partneri, s ktorými sme rokovali. Niektoré zážitky boli unikátne.

Zmluvu sme podpisovali v Dubaji. Ahmed je na pravo

V Spojených arabských emirátoch sme rokovali 2 ženy za SR a 8 mužov za Emiráty. Rokovanie viedol Ahmed, ktorý predtým študoval v Prahe a bol rodeným komediantom. Prvé dni sme sa nevedeli zhodnúť takmer na ničom a keď sme sa na 3. deň dohodli, tvrdil že nás osvietil Alah.

Potom sa moja šéfka na chvíľu vzdialila a Ahmed mi pri rokovaní o dividendách povedal, že "máš pekný nohy". Tváril sa, ako by moje nohy mali byť súčasťou daňovej zmluvy. Prestávky boli tiež zaujímavé, pretože cez dvere sme sa dostali až potom, keď vyšli všetci páni.

Naše rokovanie malo dozvuky aj cestou domov. Môj sused v lietadle čítal noviny a zrazu si nás začal obzerať. Spoznal nás a dali sme sa do reči. Bol to švajčiarsky obchodník a čudoval sa, ako mohli ísť na takéto rokovanie 2 ženy. Po návrate domov mi chvíľu trvalo, kým som sa preorientovala a prestala púšťať mužov cez dvere 🙂

Rokovanie s egyptskou delegáciou

Rokovanie s Egyptskou delegáciou bolo štandardné, ale večera, ktorú zorganizoval Egyptský veľvyslanec pre mňa štandardnou nebola. Nóbl reštarurácia, čašníci v bielych rukavičkách, na 8 hostí 8 čašníkov, aby odkryli polievku naraz. To som predtým videla iba vo filmoch.

Bola som trošku nesvoja, pretože nemám rada škrobené prostredie. Prelomila som ho tým, že som si nechtiac odhryzla z veľvyslancovej žemle. Keď zistil, že ujedám z jeho žemle, ponúkol mi aj polievku, že vraj je super. Keď už trapas, tak nech stojí za to...

Rokovanie v Indii patrilo medzi moje najhoršie a najťažšie. Indický partner nás na rokovaní prekvapil novým návrhom zmluvy, čo bolo nezvyklé a nekorektné. Prostredie, v ktorom sme bývali bolo "otrávené" negatívnymi emóciami a vedela by som menovať mnoho ďalších vecí, ktoré sa mi v Dillí nepáčili. Napriek všetkému tento pobyt ovplyvnil celý môj ďalší život, čo som vtedy ešte netušila.

Môj vnútorný hlas mi naplánoval ďalšie 2 cesty do Indie

Posledný deň rokovania sa stalo niečo zvlášne. Po obede som na chvíľu zostala sama a napadlo mi:" sem prídeš 2x". Nechápala som, čo to má znamenať. Protestovala som a nahlas si povedala: "no určite, akurát sem by som chodila". Ako to dopadlo?

India  na vlastnú päsť - po 1. x 

Osho centrum v Púne - luxusný bazén v ashrame

V roku 2003 ma vyhodili z práce, za čo som ex-ministrovi financií, pánovi Miklošovi dodnes vďačná. Vyriešil to za mňa, pretože aj ja som už chcela odísť, ale nemala som odvahu zostať bez pravidelných príjmov. Odcestovala som do ashramu v Pune na 4 mesiace.

Indický mystik Osho mi bol sympatický najmä tým, že všetko oslavoval tancom a tiež tým, že mal rád bohatstvo. Okrem obrovského majetku mal aj 99 Rolce-roycov. 

Magický tanečný "parket" pod holým nebom. Tu som dobiehala svoj 25 ročný tanečný deficit 🙂

Obrovská plocha na tancovanie v tvare oválu je tiež obložená mramorom. Aj sedenie medzi palmami a bambusmi bolo mimoriadne príjemné. Prostredie vonku a vnútri centra sa diametrálne líšilo. V centre bol luxus, čistota i poriadok a mimo neho to bola špinavá, hlučná ale aj napriek tomu, čarovná India s úžasnými ľuďmi. 

Sam je vyše 80 ročný američan, žijúci v Osho centre.

Je veľmi obľúbený a "že vraj osvietený". Neviem ako sa prejavuje osvietenie, ale je to príjemný spoločník a rád sa smeje. 

Veľmi mi pomohol, keď som po pol ročnom pobyte v Indii zmeškala lietadlo 🙂

Sam prišiel do Bratislavy a zabávali sme sa na tom, že bol 6x ženatý. Pýtal sa môjho syna, či vie, že ja budem jeho 7. manželkou

Čo som robila 4 mesiace v Osho centre? Keď som presvedčila mojich najbližších, že nie som v žiadnej sekte a že je každému ukradnuté, čo robím, začala som si to užívať. Minimálne 3 hodiny denne som pretancovala a zvyšok času som meditovala alebo absolvovala kurzy osobného rozvoja. Zoznamovala som sa s novými ľuďmi, ktorí boli vďaka meditáciám otvorenejší, ako tí "vonku". Cvičila som jogu, tchai-chi a všetko, čo sa dalo.

Po pol roku som sa do Osho centra vrátila. Bola som veľmi prekvapená, že všetko sa mi zdalo horšie. Dokonca sa mi nechcelo ani tancovať, čo je signál, že ide o niečo vážne. Nevedela som zistiť, čo mi je a tak som sa po týždni vybrala k moru do štátu Goa.

Na pláži Candolim v štáte Goa

Vrátila som sa do Puny a za 3 mesiace som sa naučila masírovať. Začala som si vážiť telo každého človeka a hlavne to svoje. Hoci ma robenie masáží napĺňalo, spoznala som aj úplne nový pocit. Pocit nahoty. Nikdy v živote som sa necítila tak strašne nahá, ako po kurze. Mala som pocit, že neexistuje ani jediné miesto na mojom tele, ktorého by sa niekto nedotkol. Po 1.krát v živote som bola presýtená dotykov a keď ma chcel niekto objať, naskočili mi zimomriavky.

Po skončení kurzu som sa vrátila k moru, aby som zo seba všetko zmyla. Dokonale "čistá" som potom s mojou priateľkou kórejkou začala cestovať po Indii.

Cesta autobusom - cez prestávku sme si s Yongok Cho objednali čerstvé chapati.

Vybrali sme sa do Daramsaly, kde sme nemohli zohnať ubytovanie. Ukázalo sa, že Dalajlama bol práve vo svojom sídle a denne robil "učenie" pre verejnosť. Tibečtina znie ako spev a vôbec sa mi nechcelo použiť slúchatká s anglickým prekladom. Počuť jeho hlas bol zážitok.

Odtiaľ sme prišli do Rishikesha, svetového mesta jogy. Toľko chrámov a ashramov pohromade som v živote nevidela. Ganga tam bola úplne priehľadná a mimoriadne dravá. Cítila som sa fantasticky.

Rishikesh - magické miesto - medzi Gangou a Himalájami

Po 3 týždňoch jogy a meditácií som sa s ťažkým srdcom rozlúčila s Rishikeshom s tým, že sa tam určite vrátim. Vrátila som sa do Puny pre svoje veci a na 2. deň som mala ísť domov.

V Rishikeshi bol každý večer rituál pri Gange.

Vzadu je obrovská socha boha Shivu, ničiteľa i tvoriteľa. Mala som hlboký zážitok z osláv, ktoré sa konajú raz za 12 rokov. Ceremónia trvala celý deň a nakoniec som sa okúpala v Gange. Tiekla tam veľmi rýchlo a voda bola priezračná a ľadová. 

V Indii som zmeškala lietadlo a hrozilo mi väzenie

V noci som doletela do Puny, pobalila si veci a zrazu mi napadlo skontrolovať dátum. V Indii ma dátumy väčšinou nezaujímali, ale vtedy som s hrôzou zistila, že je práve 19. 4 a ja som mala byť práve teraz v Mumbaji. Moje lietadlo odlietavalo, lenže bezo mňa! Nechápala som. Pol roka som vedela, že mám letenku na 19.4 a ja zmeškám lietadlo! Ráno som sa vybrala zistiť, čo sa s tým dá robiť.

Na slovenskej ambasáde v Dillí som sa dozvedela, že turistické víza sa nedajú predĺžiť a že musím opustiť Indiu. Mala som 2 dni na to, aby som odcestovala. Chytala sa ma panika a zúfalá som čakala na otváracie hodiny cestovky. Keď tam prišiel obchodník otvoriť svoj obchod s minerálmi, pozval ma na čaj. Snažil sa ma ukľudniť a povedal mi, že moja hlava chcela ísť domov, ale srdiečko tam chcelo zostať. Dávalo to zmysel a hneď mi bolo lepšie. Skončilo to happy-endom. Dostala som sa domov v posledný deň platnosti môjho víza, odľahčená o 300 eur. Nakoniec som stihla aj rozlúčkovú párty v Osho centre :).

India  na vlastnú päsť - po 3. x 

Jedného pekného rána som si pripravovala seminár pre daňových poradcov a napadlo mi: "kto vie, čo stojí letenka do Indie". O 2 hodiny som tú letenku vymenila za 680 eur. Uf, to som si dala. Mala som nepravidelné príjmy, trochu rezervy a inak nič. Až mi začalo byť horúco. Začalo mi dochádzať, že mám problém. Nechápala som, ako môžem byť taká ľahkovážna. "57 rokov a rozumu nikde", karhala som sa. Najskôr si kúpim letenku a až potom začnem počítať!

Neviem, čo presne sa vtedy stalo, ale zrazu začali pribúdať príležitosti na zárobok. Okrem toho som dostala do daru 1500 eur. A to ešte nebolo všetko. Ku koncu môjho pobytu som sa stretla s kamarátom američanom a ten ma pozval na cestovanie po Ázii. On sám žil na dlh a napriek tomu ma pozval. Bol skrachovaný milionár a zarobiť peniaze mu nerobilo problém. Keď sa mu nechcelo "hrať s peniazmi", žil na dlh a raz za čas sa do toho pustil a zarobil kopec peňazí. Ukázal mi nádherné miesta, ale chvíľami to bolo veľmi ťažké. Naučila som ho zrkadliť a občas nám bolo horúco z toho, čo všetko v sebe nosíme. 

Môj 3. súkromný výlet do Indie začal tým, že som išla najskôr do Rishikesha cvičiť jógu. Cvičila som celých 60 dní - každý boží deň! Začínali sme ráno o 6,30 a skončili o 17 h večerným ceremoniálom pri Gange. Asi 4 hodiny denne sme cvičili asány, čítali nám Bhagavaditu, učili sme sa spievať a pranajámu (jogínske dýchanie). Jasné, že kým som si rozhýbala všetky kosti, som mávala svalovicu. Zostala som tam 2 mesiace a práve počas môjho pobytu bol sviatok Shivu, ktorý sa koná raz za 12 rokov. Pri tej príležitosti som sa kúpala v Gange, presnejšie povedané čupla si do vody a utekala von, pretože voda bola ľadovejšia ako v saunách.

Pomohla som si fotkami z obchodu vždy, keď sa mi nechcelo fotiť

Na Bali som bola s priateľkou a cítila som sa tam výborne. Očarili ma ľudia, ktorí väčšinou sedeli na zemi a keď dostali peniaze za svoj tovar, najskôr si ich priložili k srdcu a až potom do peňaženky. Vnímala som ich pokoru a vďačnosť. Cítila som sa tam ako milionár, pretože ich mena nemala veľkú hodnotu a pri výmene peňazí som skutočne dostala milión rupií. Fascinovali ma aj obrazy s mimoriadne živými farbami. Zopár som si ich priniesla domov a môj priestor tu úplne ožil. Táto dovolenka sa počas pobytu nevyznačovala ničím mimoriadnym, ale cestou domov sa to zvrtlo.

Po prílete do Soulu sme si ospalé dávali kávičku a priateľka sa ma spýtala, či je časový rozdiel medzi Bali a Soulom. Pozrela som sa na hodiny v kaviarni a porovnala s časom na mojich náramkových hodinkách. Zdalo sa mi, že čas je rovnaký a odvtedy som už sledovala iba svoje mini hodinky. Potom sme sa išli motať po obchodoch, kde som si kúpila červenú peňaženku.

Táto peňaženka mi pripomína moje kórejské dobrodružstvo a tá druhá červená peňaženka bola samozrejme určená pre moju priateľku Yongok Cho

Priateľka sa cítila unavená a odišla. Ja som mala nutkanie kúpiť ešte jednu červenú peňaženku a nechápala som, prečo. Naučila som sa, že to mám urobiť aj vtedy, ak ešte nepoznám dôvod, a tak som sa podriadila. Kúpila som aj 2. červenú peňaženku a vybrala sa k nášmu "geitu". Zrazu mi padli do oka obrovské hodiny, ktoré ukazovali o hodinu viac, ako tie moje. Ako to dopadlo? 

Zmeškané lietadlo a týždeň v Soule

Staré rozhegané autobusy zvonku krásne pomaľované

Išla som na 4 mesiace s tým, že prvé 3 týždne som cestovala so šamanskou skupinou z Čiech. Chodili sme po pyramídach v Mexiku a Guatemale. Vtedy som si myslela, že chcem byť v Mexiku a vyučiť sa za šamanku. Celé to však dopadlo inak. Mimoriadne dobre som sa cítila v Guatemale, v mestečku Antigue, asi hodinu od Guatemala city. Po odchode českej skupiny som sa tam vrátila a študovala španielčinu.

Chcela som si nájsť šamana, ale netušila som, ako ho mám hľadať. V rodine, kde som bývala, šamanov nemali v láske, takže mi nepomohli. Nakoniec mi napadlo ozvať sa Juane, mayskej šamanke, ktorú sme stretli s našou skupinou v Chichicastenangu (Čičikastenango).

                          Chichicastenango - dedinka uprostred hôr

Moje mozgové závity dostali zabrať, pretože Juana nevedela vôbec po anglicky a ja som mala za sebou iba 1-ročné štúdium všeobecnej španielčiny. Pomocou slovníka, rúk a nôh sme sa však vždy dohodli. Absolvovala som u nej celý mayský rituál, čo je 21 dní. Ako médium používala oheň, na ktorý ukladala rôzne predmety podľa toho, čo presne sme išli riešili.

Napríklad zmes kôry a koreňov vyformovaných ako mafiny, niekedy použila kus čokolády, takmer vždy dávala lupene kvetov.

Ja som bola učeň a mojou úlohou bolo rozbaliť všetky potrebné ingrediencie, ktoré boli zabalené v palmových listoch. Ruky som mala doráňané a každý deň som odchádzala od Juany ako údenáč, špinavá a napáchnutá, ale mimoriadne spokojná. Ujasnila som si aj to, že určite nechcem byť šamankou.

Najlepšie som sa cítila v tomto obrovskom pozlátenom chráme v Yangone.

Nevadilo mi ani to, že som musela byť bosá a po rozpálenom mramore sa chodilo ako po žeravých uhlíkoch

Barma bola v r. 2010 ešte pomerne nedotknutou krajinou v tom zmysle, že prísne limitovali vstup turistov do krajiny. My sme čakali týždeň v Laose, kým nám nám dali vízum. Môj priateľ, ktorý neznášal úradovanie ani úradníkov bol na konzuláte krotký ako baránok.

Za "rýchle"vybavenie našich žiadostí strčil konzulovi do vrecka 20 dolárov, čo si pán konzul akože nevšimol. Ľudia nás zastavovali na ulici a ďakovali nám, že sme prišli do ich krajiny. Keď sme sa okoloidúcej pani spýtali na cestu, hneď nás vyspovedala a pozvala na návštevu k rodine, kam išla práve učiť angličtinu. Rodina bola šťastná, že nás tam priviedla.

Učiteľka angličtiny je po mojej ľavej strane a pán domáci je napravo

Vybrali sme sa na pagodu na kopci a nevedeli, z ktorej strany sa tam dostať. Pýtali sme sa preto na cestu okoloidúcej pani. Bola to učiteľka angličtiny, ktorá nás pozvala do rodiny, kam išla učiť. Pustili nás ďalej až keď sme prijali pohostenie. 

Ľudia tam boli mimoriadne srdeční a ešte "nepokazení" turistikou.